Poviedka-Voda živá
7. 11. 2007
Nina sa zobudila uprostred noci. Prepotené tričko sa jej lepilo na telo a vytváralo na ňom stopy zvláštnych tvarov. Už znovu sa jej sníval ten istý sen. Každý boží deň odvtedy, čo odišiel. Hnusná odporná vojna. Nenávidela to slovo. Už od samého malička. Otca jej zabili a teraz ešte aj manžela. ,Už stačí Bože už stačilo! Či som už dosť netrpela za svoje hriechy?´ pomyslí si.
Když končí se den a usne má zem,
pak na malou chvíli
Vrací se zpět můj niterní svět,
co osud tvůj sdílí
Do všech světových stran, do všech koutů co znám… volám
Hľadala ho. Polícia nebola schopná zistiť, ani len to kde ho zabili, či aspoň ako. Nemohla si ani poriadne uctiť jeho pamiatku. Bez tela, bez jeho duše. Zahľadela sa na hviezdami pokrytú oblohu, za malým okienkom. Tam niekde je. A čaká na ňu. Ona na neho nikdy nezabudne. Vždy ho bude mať pred očami. Takého aký bol.
„Zlatko prosím, dávaj na seba pozor dobre?“ Ninina horúca slza stiekla po jeho neoholenej brade. Usmieval sa. Tak ako vždy. Stále sa len usmieval. Pod rúškom upokojujúceho úsmevu sa však skrýval obrovský žiaľ. Niekde hlboko v srdci cítil, že sa už neuvidia. Až tam hore, ak nejaké jestvuje. Zmieral túžbou ostať pri svojej manželke. Boli spolu sotva rok a už znovu sa musia odlúčiť. Nerozumel, prečo je osud taký krutý. Dobrým smrť, zlým život.
Ešte raz pobozkal svoju ženu na jej jemné pery. Vychutnal si ten bozk do poslednej chvíle. Možno ich už nikdy nepocíti.
„Neboj dám si na seba pozor. Vrátim sa. Sľubujem,“ povedal a otočil sa na odchod. Nina vedela, že klame. Obaja však mlčali, nechajúc si krutú pravdu, každý sám pre seba.
„Počkaj ešte!“ vykríkla odrazu. Peter sa pomaly otočil a zahľadel sa na uplakanú tvár svojej manželky.
„Zober si ešte toto. “ Z malého šuflíku vybrala pokrkvanú fotografiu. Peter sa na ňu zahľadel. Bola tam Nina, on a ich pes Foggy.
„Bude mi chýbať, šibal jeden,“ riekol so smutným úsmevom Peter, keď zahliadol na fotke malého retrivera. Potom otvoril dvere. Ešte sa posledný krát vrúcne objali a Peter vykročil na cestičku vydláždenú kameňom, ktorá viedla z ich malého domčeka. Nina sa za ním smutne pozerala. Slzy jej prestali tiecť z očí, zostal po nich už len suchý smútok. Sledovala každý jeho pohyb. Jeho mužnú postavu, bojujúcu s ostrým vetrom. V duchu stále videla jeho tvár. Dobrácke hnedé oči a neustály úsmev na perách. Kam sa podeli tie časy, keď sa spolu tešili z každého jedného rána, kam sa podeli tie časy, keď bola šťastná?
Když přichází noc, tak cítím jak moc,
tvé světlo mi schází
Promítne krátce svůj stín někde v dálce,
tvá duše se ztrácí
Zdá se nezbylo nic, jenže čím dál tím víc...
Lenivo si sadla na posteľ. Nohy si všuchla do chlpatých papúč a zahľadela sa na fotografiu na skrinke. Bola to presne tá istá, ktorú mu vtedy darovala. Mal ju pri sebe až do konca. Keď jej oznámili, že celá jednotka B 15 zomrela pri útoku na Vietnamskú základňu, nechcela tomu uveriť. Niekto predsa musel prežiť. Určite všetci nezomreli. O to sa však úrady ďalej nestarali.
„Jednoducho sú všetci mŕtvi slečna,“ povedal jej ľahkovážne mladík, pracujúci na veľvyslanectve.
„Všetci...ale to predsa nie je možné...aspoň jeden musel...“Jej veľké modré oči sa prosebne zahľadeli na muža sediaceho za pultom. Ten si pomaly zložil okuliare, vytiahol vreckovku a začal si ich utierať.
„Pozrite slečna...“
„Pani...pani Loringová,“ povedala neprítomne Nina.
„Takže pani Loringová. Dostali sme informáciu priamo z Vietnamu. Neprežil ani jeden. Boli odvážni...išli sami proti desaťnásobnej presile a...“ To však Ninu vtedy nezaujímalo.
„A kde sú ich telá...ja potrebujem aspoň jeho telo...prosím..“
„Prepáčte, ale s týmto vám bohužiaľ nemôžem pomôcť,“ povedal nerozhodne chlapík za priečinkom. Nasadil si znovu okuliare a zvolal: „Ďalší prosím.“
„Dovolíte?“ Postarší pán ju jemne postrčil. Stále stála pri okienku a bezradne hľadela do prázdna. Potrebovala ho ešte raz vidieť. Aspoň jediný raz. Vtedy sa rozhodla. Pôjde a nájde ho. Bola to ťažká cesta. Musela sa dostať z Aameriky – presnejšie z Massatchussats – do Vietnamu. Dokonca sama žena, čo vtedy nebolo vôbec ľahké. V Amerike nastúpila na loď, ktorá ju odviezla do Francúzska a z tadiaľ sa dostala postupne vlakom, až do Vietnamu. Samozrejme nebolo to vôbec také jednoduché. Čím viac sa približovala k Vietnamu, tým viac bola cesta neschodnejšia. Ona si však usilovne šlapala svoj chodník, až kým neprišla k cieľu. Vietnamská základňa. Prezliekla sa za pracovníčku červeného kríža, ktorou v podstate aj bola, keďže bola vyučená sestrička. Na pracovníkov Červeného kríža bolo zakázané strieľať. Tu však nenašla nikoho. V neďalekej poľnej nemocnici sa dozvedela, že celá jednotka B 15 bola postrieľaná a ich telá spálené. Osobné veci im boli odobrané a odložené v nemocnici. Od jedného z pacientov sa však dozvedela, že jeden prežil. Vraj ležal ešte stále so zraneniami v nemocnici. Keď sa nakoniec dostala k tomuto šťastlivcovi, zažila obrovské sklamanie. Nádej, ktorá sa v nej do poslednej chvíle živila, úplne zhasla. Muža na posteli vôbec nepoznala. Bol to cudzinec. Neznámy. Keď prehrabávala osobné veci padlých vojakov, našla tam niečo, čo jej ranu na srdci znovu otvorilo. Fotografia. Na jednej strane celá fľakatá od krvi...na druhej ona, Peter a Foggy. Keď si so slzami v očiach prezerala fotografiu, podišla k nej žena, s barlami v ruke.
„Keď sme ho našli, tuho ju zvieral v ruke. Bol to statočný muž. Bojoval do posledného dychu,“ povedala a krývajúc odišla preč. Nina za ňou len hľadela neschopná jediného slova. Zrazu cítila akúsi útechu. Myslel na ňu. Bola s ním. Aj teraz cítila jeho prítomnosť. Všade.
Když končí se den a usne má zem,
nevnímám čas
Vrací se zpět můj niterní svět
snad probudí nás
Zdá se nezbylo nic, jenže čím dál tím víc...
Nina sa prebudila zo zamyslenia. Bola unavená. Musela sa dobre vyspať zajtra ju čakal rušný deň. Konal sa kar. Po tom, čo nenašla jeho telo, sa rozhodla, že si uctí jeho pamiatku aspoň týmto spôsobom. Vystrojila mu pohreb. Len malý. Pre ňu a pár blízkych známych. Zaľahla znovu do postele a zase sa vnorila do nepríjemných snov.
Pri rakve stojí len pár ľudí. Hrajú Mozartovu sonátu H – dur. Jeho obľúbenú. Nina nevníma hlas farára. Hľadí do prázdnej truhly, ktorá leží otvorená na dne vykopanej jamy. Nepočuje trúchliaci plač jeho príbuzných, ani šum vetra v korunách stromov. Prihovára sa mu. Musí mu prezradiť tajomstvo, ktoré v sebe už dávno ukrýva. Nemohla mu to povedať predtým. Nikdy by sa nezmieril s tým, že ju tu nechal samu. Nina si podvedome chytí brucho. Je väčšie. Už len pár týždňov a bude na svete. Malý Peťko. Na bruchu cíti tlak. Kope. Nina sa usmeje. Je rada, že je len a len jeho. Petrovo.
Ve mně navždy zůstává, tvoje voda živá
uvnitř odpočívá, čistá a důvěřivá
Ve mně navždy zůstává, tvoje voda živá
tiše odplouvá,čistá a důvěřivá...
pak na malou chvíli
Vrací se zpět můj niterní svět,
co osud tvůj sdílí
Do všech světových stran, do všech koutů co znám… volám
Hľadala ho. Polícia nebola schopná zistiť, ani len to kde ho zabili, či aspoň ako. Nemohla si ani poriadne uctiť jeho pamiatku. Bez tela, bez jeho duše. Zahľadela sa na hviezdami pokrytú oblohu, za malým okienkom. Tam niekde je. A čaká na ňu. Ona na neho nikdy nezabudne. Vždy ho bude mať pred očami. Takého aký bol.
„Zlatko prosím, dávaj na seba pozor dobre?“ Ninina horúca slza stiekla po jeho neoholenej brade. Usmieval sa. Tak ako vždy. Stále sa len usmieval. Pod rúškom upokojujúceho úsmevu sa však skrýval obrovský žiaľ. Niekde hlboko v srdci cítil, že sa už neuvidia. Až tam hore, ak nejaké jestvuje. Zmieral túžbou ostať pri svojej manželke. Boli spolu sotva rok a už znovu sa musia odlúčiť. Nerozumel, prečo je osud taký krutý. Dobrým smrť, zlým život.
Ešte raz pobozkal svoju ženu na jej jemné pery. Vychutnal si ten bozk do poslednej chvíle. Možno ich už nikdy nepocíti.
„Neboj dám si na seba pozor. Vrátim sa. Sľubujem,“ povedal a otočil sa na odchod. Nina vedela, že klame. Obaja však mlčali, nechajúc si krutú pravdu, každý sám pre seba.
„Počkaj ešte!“ vykríkla odrazu. Peter sa pomaly otočil a zahľadel sa na uplakanú tvár svojej manželky.
„Zober si ešte toto. “ Z malého šuflíku vybrala pokrkvanú fotografiu. Peter sa na ňu zahľadel. Bola tam Nina, on a ich pes Foggy.
„Bude mi chýbať, šibal jeden,“ riekol so smutným úsmevom Peter, keď zahliadol na fotke malého retrivera. Potom otvoril dvere. Ešte sa posledný krát vrúcne objali a Peter vykročil na cestičku vydláždenú kameňom, ktorá viedla z ich malého domčeka. Nina sa za ním smutne pozerala. Slzy jej prestali tiecť z očí, zostal po nich už len suchý smútok. Sledovala každý jeho pohyb. Jeho mužnú postavu, bojujúcu s ostrým vetrom. V duchu stále videla jeho tvár. Dobrácke hnedé oči a neustály úsmev na perách. Kam sa podeli tie časy, keď sa spolu tešili z každého jedného rána, kam sa podeli tie časy, keď bola šťastná?
tvé světlo mi schází
Promítne krátce svůj stín někde v dálce,
tvá duše se ztrácí
Zdá se nezbylo nic, jenže čím dál tím víc...
Lenivo si sadla na posteľ. Nohy si všuchla do chlpatých papúč a zahľadela sa na fotografiu na skrinke. Bola to presne tá istá, ktorú mu vtedy darovala. Mal ju pri sebe až do konca. Keď jej oznámili, že celá jednotka B 15 zomrela pri útoku na Vietnamskú základňu, nechcela tomu uveriť. Niekto predsa musel prežiť. Určite všetci nezomreli. O to sa však úrady ďalej nestarali.
„Jednoducho sú všetci mŕtvi slečna,“ povedal jej ľahkovážne mladík, pracujúci na veľvyslanectve.
„Všetci...ale to predsa nie je možné...aspoň jeden musel...“Jej veľké modré oči sa prosebne zahľadeli na muža sediaceho za pultom. Ten si pomaly zložil okuliare, vytiahol vreckovku a začal si ich utierať.
„Pozrite slečna...“
„Pani...pani Loringová,“ povedala neprítomne Nina.
„Takže pani Loringová. Dostali sme informáciu priamo z Vietnamu. Neprežil ani jeden. Boli odvážni...išli sami proti desaťnásobnej presile a...“ To však Ninu vtedy nezaujímalo.
„A kde sú ich telá...ja potrebujem aspoň jeho telo...prosím..“
„Prepáčte, ale s týmto vám bohužiaľ nemôžem pomôcť,“ povedal nerozhodne chlapík za priečinkom. Nasadil si znovu okuliare a zvolal: „Ďalší prosím.“
„Dovolíte?“ Postarší pán ju jemne postrčil. Stále stála pri okienku a bezradne hľadela do prázdna. Potrebovala ho ešte raz vidieť. Aspoň jediný raz. Vtedy sa rozhodla. Pôjde a nájde ho. Bola to ťažká cesta. Musela sa dostať z Aameriky – presnejšie z Massatchussats – do Vietnamu. Dokonca sama žena, čo vtedy nebolo vôbec ľahké. V Amerike nastúpila na loď, ktorá ju odviezla do Francúzska a z tadiaľ sa dostala postupne vlakom, až do Vietnamu. Samozrejme nebolo to vôbec také jednoduché. Čím viac sa približovala k Vietnamu, tým viac bola cesta neschodnejšia. Ona si však usilovne šlapala svoj chodník, až kým neprišla k cieľu. Vietnamská základňa. Prezliekla sa za pracovníčku červeného kríža, ktorou v podstate aj bola, keďže bola vyučená sestrička. Na pracovníkov Červeného kríža bolo zakázané strieľať. Tu však nenašla nikoho. V neďalekej poľnej nemocnici sa dozvedela, že celá jednotka B 15 bola postrieľaná a ich telá spálené. Osobné veci im boli odobrané a odložené v nemocnici. Od jedného z pacientov sa však dozvedela, že jeden prežil. Vraj ležal ešte stále so zraneniami v nemocnici. Keď sa nakoniec dostala k tomuto šťastlivcovi, zažila obrovské sklamanie. Nádej, ktorá sa v nej do poslednej chvíle živila, úplne zhasla. Muža na posteli vôbec nepoznala. Bol to cudzinec. Neznámy. Keď prehrabávala osobné veci padlých vojakov, našla tam niečo, čo jej ranu na srdci znovu otvorilo. Fotografia. Na jednej strane celá fľakatá od krvi...na druhej ona, Peter a Foggy. Keď si so slzami v očiach prezerala fotografiu, podišla k nej žena, s barlami v ruke.
„Keď sme ho našli, tuho ju zvieral v ruke. Bol to statočný muž. Bojoval do posledného dychu,“ povedala a krývajúc odišla preč. Nina za ňou len hľadela neschopná jediného slova. Zrazu cítila akúsi útechu. Myslel na ňu. Bola s ním. Aj teraz cítila jeho prítomnosť. Všade.
nevnímám čas
Vrací se zpět můj niterní svět
snad probudí nás
Zdá se nezbylo nic, jenže čím dál tím víc...
Nina sa prebudila zo zamyslenia. Bola unavená. Musela sa dobre vyspať zajtra ju čakal rušný deň. Konal sa kar. Po tom, čo nenašla jeho telo, sa rozhodla, že si uctí jeho pamiatku aspoň týmto spôsobom. Vystrojila mu pohreb. Len malý. Pre ňu a pár blízkych známych. Zaľahla znovu do postele a zase sa vnorila do nepríjemných snov.
Pri rakve stojí len pár ľudí. Hrajú Mozartovu sonátu H – dur. Jeho obľúbenú. Nina nevníma hlas farára. Hľadí do prázdnej truhly, ktorá leží otvorená na dne vykopanej jamy. Nepočuje trúchliaci plač jeho príbuzných, ani šum vetra v korunách stromov. Prihovára sa mu. Musí mu prezradiť tajomstvo, ktoré v sebe už dávno ukrýva. Nemohla mu to povedať predtým. Nikdy by sa nezmieril s tým, že ju tu nechal samu. Nina si podvedome chytí brucho. Je väčšie. Už len pár týždňov a bude na svete. Malý Peťko. Na bruchu cíti tlak. Kope. Nina sa usmeje. Je rada, že je len a len jeho. Petrovo.
uvnitř odpočívá, čistá a důvěřivá
Ve mně navždy zůstává, tvoje voda živá
tiše odplouvá,čistá a důvěřivá...
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář
