Poviedka-Nepochopená
7. 11. 2007
Nepochopená. To slovo neznášam. Až príliš ma vystihuje. Je také skľučujúce, zväzujúce. Občas mám pocit, že by som to mohla spraviť. Jednoducho skočiť. Nechať všetko za sebou, nechať sa unášať vetrom, nech všetky myšlienky odveje čas, nech z nich nezostane ani jedno jediné zrnko piesku. Je nás určite mnoho. Takých ako ja. Nepochopených. Ja sa však cítim sama. Sama ako steblo trávy v nekonečných pláňach života. Potrebujem niekoho, kto by ma objal a povedal, že to všetko bol len sen. Nočná mora, z ktorej sa raz musím prebudiť. Potom bude všetko krásne, všetko bude v poriadku. Áno. Potrebujem Teba. Kdekoľvek si a čokoľvek robíš, prosím zastav sa. Skús byť chvíľu ticho a započúvať sa. To vrúcne volanie. Nepočuješ ho? Spomeň si na mňa.
Prosím. Viem, ešte sa nepoznáme, no raz sa stretneme a budeme spolu. Navždy.
Často na Teba myslím, pretože viem, že Ty by si ma pochopil. Konečne by som niekomu mohla povedať, ako milujem hudbu, tanec, škripot hojdačky za daždivých nocí, či tajomnosť nečakaných stretnutí. Babie leto plné jemných pavučín, zvuk flauty v tichu panenského lesa. Potrebujem niekoho, koho bude tešiť trilkovanie vtáčat v korune stromu. Prídeš? Sľúbiš mi to? Musím sa s Tebou nutne porozprávať. Chcem na niekoho nakričať, chcem sa s niekým hádať... s Tebou. Musím už konečne niekomu povedať, že milujem písanie. Ako milujem myšlienky, ktoré sa mi znenazdania vynoria v hlave a ja ich musím dať na papier. Tisíce príbehov, ktoré sa v jednu sekundu premietnu mojou hlavou. Aké vytrženie a eufóriu prežívam, keď to všetko vidím hotové. Je to neopísateľný pocit. Človek konečne vie, že niečo dokázal, aj keď je to len niečo úplne malé a nepatrné.... Baví ma vnárať sa do príbehov hrdinov, vedieť, čo sa s nimi stane, skôr než existujú.
Počkaj... ty ma vôbec nepočúvaš. Teba to nezaujíma? Nie. Lebo tu nie si. Nikdy si tu ani nebol. Už znovu som si vymyslela niečo, čo neexistuje. Ostáva mi ale niečo iné? Keď ma v tomto obrovskom svete nikto nepočúva? Načo tu vôbec som? Bože, načo si ma stvoril? Nič. Žiadna odpoveď. Občas sa mi zdá, že je Boh hluchý, keď nepočuje tisícky volaní o pomoc. Hlavne to moje. Už ma všetko bolí. Už nevládzem kričať. Neprišiel si. Nevadí. Predsa som len na niečo prišla. Oplatí sa tu byť. Aj bez Teba. Prečo? Lebo život je občas krásny. Občas mám dokonca pocit, že je nádherný. Ostanem tu. Pre rodinu, pre hudbu, pre každého, kto si ma vypočuje. Koniec koncov, možno raz prídeš aj Ty a budeme šťastný. Na večné veky.
Prosím. Viem, ešte sa nepoznáme, no raz sa stretneme a budeme spolu. Navždy.
Často na Teba myslím, pretože viem, že Ty by si ma pochopil. Konečne by som niekomu mohla povedať, ako milujem hudbu, tanec, škripot hojdačky za daždivých nocí, či tajomnosť nečakaných stretnutí. Babie leto plné jemných pavučín, zvuk flauty v tichu panenského lesa. Potrebujem niekoho, koho bude tešiť trilkovanie vtáčat v korune stromu. Prídeš? Sľúbiš mi to? Musím sa s Tebou nutne porozprávať. Chcem na niekoho nakričať, chcem sa s niekým hádať... s Tebou. Musím už konečne niekomu povedať, že milujem písanie. Ako milujem myšlienky, ktoré sa mi znenazdania vynoria v hlave a ja ich musím dať na papier. Tisíce príbehov, ktoré sa v jednu sekundu premietnu mojou hlavou. Aké vytrženie a eufóriu prežívam, keď to všetko vidím hotové. Je to neopísateľný pocit. Človek konečne vie, že niečo dokázal, aj keď je to len niečo úplne malé a nepatrné.... Baví ma vnárať sa do príbehov hrdinov, vedieť, čo sa s nimi stane, skôr než existujú.
Počkaj... ty ma vôbec nepočúvaš. Teba to nezaujíma? Nie. Lebo tu nie si. Nikdy si tu ani nebol. Už znovu som si vymyslela niečo, čo neexistuje. Ostáva mi ale niečo iné? Keď ma v tomto obrovskom svete nikto nepočúva? Načo tu vôbec som? Bože, načo si ma stvoril? Nič. Žiadna odpoveď. Občas sa mi zdá, že je Boh hluchý, keď nepočuje tisícky volaní o pomoc. Hlavne to moje. Už ma všetko bolí. Už nevládzem kričať. Neprišiel si. Nevadí. Predsa som len na niečo prišla. Oplatí sa tu byť. Aj bez Teba. Prečo? Lebo život je občas krásny. Občas mám dokonca pocit, že je nádherný. Ostanem tu. Pre rodinu, pre hudbu, pre každého, kto si ma vypočuje. Koniec koncov, možno raz prídeš aj Ty a budeme šťastný. Na večné veky.
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář